Úvodní strana Odborné články Etologické aspekty sodomie

V príspevku sú analyzované etologické a psychologické východiská sodomie. Sodomia vo svojich dvoch rovinách, psychiatrickej a animálnej je profesijne premostená veterinárnou etológiou. V príspevku sú akcentované etické, právne aspekty sodomie, ako aj stavu „we1fare“ zvierat. Moderné riešenie tejto sexuálnej deviácie je v kompetencii odbornej nadväznosti humánnej a veterinárnej medicíny.

V príspevku sú analyzované etologické a psychologické východiská sodomie. Sodomia vo svojich dvoch rovinách, psychiatrickej a animálnej je profesijne premostená veterinárnou etológiou. V príspevku sú akcentované etické, právne aspekty sodomie, ako aj stavu „we1fare“ zvierat. Moderné riešenie tejto sexuálnej deviácie je v kompetencii odbornej nadväznosti humánnej a veterinárnej medicíny. Koexistencia človeka a zvieraťa má svoje fylogenetické, biologické, etologické, psychosociálne a etické súvislosti. Normalita týchto vzťahov vyplýva z potreby človeka regulovať tieto mechanizmy v podobe domestikačného procesu, a to za účelom využívania zvierat v najširšom slova zmysle. Psychosociálne vzťahy človek-zviera však majú v realite života aj svoje problémové stránky. Netreba snáď zdôrazňovať, že za normalitu a abnormalitu týchto interakcií v celom rozsahu zodpovedá človek. Z toho vyplýva, že aj abnormálne správanie sa zvierat je z hľadiska etológie a zoopsychológie vyvolané človekom. Opačný proces síce existuje, ale zviera je pri abnormalite správania človeka výrazne pasívnym objektom. Z týchto úvah vyplýva aj existencia medzidruhovej sexuálnej orientácie človeka na zviera, sodomie. Doposiaľ sa táto sexuálna anomália vnímala výlučne v kompetencii psychiatrie. Intenzívny rozvoj aplikovanej etológie za posledné roky situáciu koriguje a sodomia sa stáva komplexným diagnostickým a terapeutickým problémom. Sexuálny objekt, zviera a jeho interpretácia etológiou takto dávajú možnosť významnému premosteniu medzi humánnou a veterinárnou medicínou. Cieľom tohto príspevku je poukázať na etologické, psychologické a psychiatrické súvislosti sodomie, ktoré nadväzujú na konkrétny prípad tejto sexuálnej deviácie. Anamnéza Anamnestické informácie boli získané z konkrétneho prípadu výskytu sodomie. Išlo o úhyn piatich trojmesačných teliat, pri ktorom veterinárny lekár skonštatoval, že zvieratá uhynuli na následky poranenia anogenitálnej oblasti s následným vnútorným vykrvácaním, ktoré bolo spôsobené manipuláciou v pošve cudzím predmetom, neznámou osobou. Vyšetrovaním sa zistilo, že zvieratá boli sexuálne zneužité deviantom postihnutým zoofíliou so sadistickými sklonmi. Išlo o jedinca 46ročného, slobodného, introvertného, simplicitného typu s nízkou hladinou sociability. K jeho usvedčeniu pomohla informácia miestneho občana, ktorý bol náhodným svedkom tohto patologického rituálu. Páchateľ sa k činu priznal, z čoho ďalej vyplynulo, že to nebol jeho prvý sodomický prípad. Sexuálny akt mal charakter vaginálneho typu a bol kombinovaný aj manipuláciou tvrdého predmetu (fľaša) v anogenitálnej oblasti. V súčasnosti je deviant podrobený ďalším psychiatrickým a psychologickým vyšetreniam, ktoré v konečnom dôsledku ukážu, či ide o trestnú zodpovednosť alebo psychiatricko–diagnostický problém. Pojem sodomie a sadizmu Pri sodomii ide o abnormálnu formu sexuálnej motivácie človeka ku zvieraťu, keďže medzidruhový sexuálny kontakt u ostatných živočíšnych druhov neexistuje. Prvé údaje o tejto deviácii sú zaznamenané v 15. storočí, ale jej korene siahajú do hlbokej minulosti ľudstva. Sodomia má dve roviny pohľadu. Prvá je psychiatrická, prezentovaná deviantom, tj. človekom a druhá, obeťou, zvieraťom. Na to nadväzuje etická a právna podstata, daná častým sprievodným javom sodomie, ktorým je sadizmus (Štork, 1981). Uvedená deviácia postihuje častejšie mužov, ale výnimkou nie sú ani ženy. Muži trpiaci sodomiou majú výrazné psychopatické sklony, nižší inteligenčný kvocient, až s oligofrenickými stupňami (debilita, imbecilita, idiocia) a trpia celkovou dezintegráciou osobnosti. Pri nižšom inteligenčnom kvociente môže byť pre mužov podnetom k zoofílii aj trvalý neúspech u žien. Ženy k sodomii väčšinou vedie emocionálna nevyrovnanosť, psychická labilita alebo celkový strach z mužov. Fóbia tohto typu môže byť spôsobená traumatickým zážitkom z detstva, akým je nedostatok pozitívnych citov zo strany otca, týranie, poprípade sexuálne obťažovanie z jeho strany. Uvedenými situáciami sa narušuje prirodzený sexuálny vývin a schopnosť citovo sa identifikovať na partnera opačného pohlavia (Kraft-Ebing, 1979). Niekedy je sodomia klasifikovaná ako pseudoperverzita, a to v prípade pubescentov a adolescentov (15 – 18 rokov), u ktorých táto anomália v dospelosti zaniká (Berkow, 1996). Sodomia má rôzne formy, akými sú priamy koitus so zvieraťom vaginálneho, análneho typu, masturbácia, manipulácia s genitáliami a synantropická sexualita. V prípade synantropickej sexuality zviera naučeným spôsobom prijíma človeka, pričom nedochádza k násiliu a fyzickému ublíženiu, ale poškodzuje to jeho celkový stav welfare. Pri tejto forme sodomie, hlavne u žien (pes), ale niekedy aj u mužov, môže vzniknúť zo s rany človeka citová fixácia k zvieraťu, ako kompenzačná reakcia normálnej sexuálnej orientácie (Kamm, 1970). Sadizmus pri sodomii je prezentovaný násilným nútením zvieraťa k sexuálnej interakcii. Sprevádza ho poranenie anogenitálnej oblasti a euforická agresivita pri sexuálnom akte. Deviant vidí v obeti sexuálny objekt a prostriedok na sexuálne ukojenie, nie je však na ňu citovo naviazaný. Zvieratá sa často bránia sexuálnym atakom, čím sa u devianta stupňuje agresívne správanie a dochádza k poraneniam už nesexuálneho charakteru. Nie zriedkavo na následky ťažkého fyzického poranenia zviera uhynie. Príkladom toho je aj už spomínaný prípad sexuálneho zneužitia piatich teliat (Evans, 1970). Napriek tomu, že sodomia nemusí mať vždy sadistický charakter, v každom prípade sú pri nej aktuálne etické aspekty, ktoré majú právnu oporu v zákonoch, čím je naplnená jej trestná podstata (Hvozdík, 1998). Diskusia Sexuálne deviácie, ako poruchy pohlavného pudu nazývame tiež sexuálnymi perverzitami, predstavujú osobitný význam v psychopatológii a psychiatrii. Súčasná medicína nehodnotí pohlavné úchylky ako skupinu ochorení, ale ako syndrómy vyskytujúce sa pri neuropsychických ochoreniach (psychopatie, neurózy, oligofrénie, schizofrénie, maniacko-depresívne psychózy, senilné demencie, atď.) (Zvolský, 1977). Sodomia, známa tiež pod názvami zoofília alebo bestiofília, nie je výnimkou z predchádzajúceho konštatovania. V jej súvislosti je potrebné zdôrazniť význam sadizmu, ktorý sodomiu často dopĺňa. Ide o stav perverzity, pri ktorom deviant dosahuje orgazmus spôsobením bolesti sexuálnemu partnerovi. Určitú analógiu môžeme vidieť v masochizme, pri ktorom je fyzické násilie často orientované aj na vlastnú osobu, a je taktiež predpokladom sexuálneho ukojenia. Pojmy sadizmus a masochizmus vznikli v súvislosti s menami ľudí, ktorí boli postihnutí týmito chorobami, napr. markíz de Sade a spisovateľ Sacher-Masocha (KraftEbing, 1977). Prvý, kto upozornil na nadväznosti sodomie a veterinárnej medicíny, bol Kamm. V našom odbornom písomníctve sme sa s podobnou informáciou stretli v práci prof. Hvozdíka. Priamu súvislosť s veterinárnou medicínou je potrebné vnímať z klinického hľadiska, keď zviera je sexuálnym atakom poranené a vyžaduje si odborné ošetrenie. Popisovaný prípad v tomto príspevku jasne túto skutočnosť potvrdzuje fatálnym poranením anogenitálnej oblasti. Výber mladých teliat deviantom naznačuje dve roviny. Prvá poukazuje na nekomplikovanosť manipulácie so zvieratami a v druhej rovine sa zdá, že stupeň jeho sexuálnej deviácie bol výraznej intenzity. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že zneužitých bolo až päť zvierat. Liečba týchto deviantov je komplikovaná s indikáciou psychofarmakologických a psychoterapeutických postupov. Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že komplikovanosť sodomie spočíva v nedostatku údajov o jej výskyte, anamnestických informácií keďže deviant využíva anonymitu celého aktu. Napriek tomu, niektoré literárne údaje uvádzajú jej 15 – 18% incidenciu (Kamm, 1970). Problém sodomie spočíva aj v tom, že domestikované zvieratá cez proces zdomácnenia, ktorý trval 20 000 rokov, etologicky nevnímajú človeka v absolútnej „medzidruhovosti“. U voľne žijúcich zvierat je koitus na medzidruhovej úrovni vylúčený. Jednak je to vec fylogenetickej „pamäti“, okrem toho aj v prípade sexuálneho ataku sa zvieratá fyzicky ubránia alebo uniknú. Toto konštatovanie podporuje aj skutočnosť, že v podmienkach zoologických záhrad sodomia nebola zaznamenaná. Prípad popísaný v tomto príspevku poukázal na reálny výskyt tejto extrémnej sexuálnej perverzity. Súčasne upozorňuje na jej komplikovanosť v podobe prepojenia humánnej a veterinárnej medicíny, ktoré je prezentované veterinárnou etológiou. Významným faktorom sodomie je etický a právny aspekt. Medzidruhová sexualita medzi človekom a zvieraťom je v prírodnom spoločenstve ojedinelá, čo je v prípade druhu Homo sapiens vážnym konštatovaním.

---

---