Úvodní strana Odborné články Agresivita psov

Civilizačné charakteristiky na konci tohto storočia prinášajú so sebou rôzne problémy, ktoré sa okrem iného týkajú aj životného prostredia. Jedným z nich je porušenie rovnováhy v prírode človekom, čo priamo ovplyvňuje jeho vlastnú existenciu a tým aj vzťahy medzi ním a živočichmi. Človek domestikoval zvierata v prospech seba, ale na druhej strane nie vždy im vytvára primerané životné a chovné podmienky. Dôsledky takého stavu sa prejavujú v ich správaní a v jeho rôznych patologických formách. Takto vzniknuté situácie rieši vo svojom poslaní veterinárna etológia (klinická etológia). Je jedinou aplikovanou formou etológie, ktorá má medicínsku podstatu. Študuje normálne a abnormálne správanie sa zvierat v jeho psychologických, neurohumorálnych, psychosomatických, psychomotorických a genetických súvislostiach. Na základe tohto stanovuje etológiu, diagnózu, terapiu a prevenciu primárnych a sekundárnych deviácií správania sa zvierat. Pes patrí medzi najstaršie domestikované zvieratá a jeho chovná popularita v súčasnosti je nepopierateľná. Napriek tomu však, ako už bolo povedané, často aj v tomto prípade človek vo vzťahu ku psom zlyháva, čo sa prejavuje frekventovaným výskytom ich abnormálneho správania. Jednou zo základných etologických vlastností psov je ich agresívne správanie, ktoré však súčasne predstavuje aj najčastejší behaviorálny problém v chovateľskej a veterinárnej praxi. Pojem agresívneho správania Agresívne správanie psov definujeme ako intenzívnu, výrazovú, emocionálnu, deštruktívnu reakciu, ktorou sa jedinec zameriava na objekt svojej frustrácie, ktorá mu bráni dosiahnutie určitého cieľa. Agresívne správanie je diskutované ako fylogenetický pozostatok z minulosti, pritom jeho predispozícia je daná agresivitou, ako pudovým inštinktívnym stavom zvieraťa, ktorým si upokojuje svoje základné potreby. Vlci, ako preddomestikačná forma psov svojou šelmovitou a mäsožravou podstatou zreteľne potvrdzujú toto konštatovanie. Agresívne správanie je určované dvoma faktormi: vrodenými a získanými. Z toho vyplýva, že jeho funkcia spočíva v adaptácii zvieraťa na danú podnetovú situáciu. V takom prípade hovoríme o normálnej forme agresívneho správania. Nie každé adaptačné správanie je u psov úspešné. Výsledkom tejto maladaptácie, ktorá pretrváva dlhší čas, môže byť aj vznik abnormálneho agresívneho správania.   Normálne agresívne správanie Z etologického a zoopsychologického hľadiska je normálne správanie špecificko-druhovým prejavom zvieraťa s prislúchajúcim súborom aktivít v jeho prirodzenom životnom prostredí, prostredníctvom ktorých dochádza k uspokojovaniu jeho primárnych a sekundárnych potrieb. Potrebné je upozorniť, že normálne správanie má svoju variabilitu aj v rámci normalita, čoho prejavom môžu byť symptómy pripomínajúce abnormálne správanie, napríklad impulzivita, afekt. Súvislosti normálneho agresívneho správania psov môžeme pozorovať v podobných prejavoch u vlkov. Tieto zvieratá sú charakterizované vysokým stupňom sociálnej organizácie v skupine a patria medzi tzv. rodičovské spoločenstvá, ktoré zahŕňajú komplexnú starostlivosť zo strany oboch \\\"rodičov\\\". Sociálne správanie vo svorke vlkov má svoju etologickú funkciu, ktorá spočíva v potláčaní nežiadúcej, vnútrodruhovej agresivity, pritom sa vytvára sociálna hierarchia, čo v prípade šeliem má sebazáchovný a existenčný význam. Domestikačný proces tieto etologické charakteristiky u psov redukoval a dal tak možnosť vzniku rozsiahlejších foriem naučeného správania, čo je však pre normálne agresívne prejavy rizikom v podobe jeho zvrátenia do abnormálnych foriem správania. Veľmi dôležitou fázou vo vývine normálneho agresívneho správania je rané obdobie života psa. V období tzv. imprintingu (vpečatenie) si šteňa fixuje pozitívne alebo negatívne podnety, ktoré ovplyvňujú správanie psa počas celého jeho života. Keď pes napríklad v tomto období žije v izolácii od ludí alebo od psov, v dospelosti má ku nim sklony prejavovať abnormálne reakcie (strach, úzkosť, atď.). Tento proces imprintingu alebo ranej socializácie u psov kulminuje vo veku 7 - 8 týždňov. Z hľadiska klasifikácie normálneho agresívneho správania u psov poznáme jeho následujúce formy: 1) Dominantná teritoriálna agresivita - je charakterizovaná inštinktívnymi, ale aj naučenými prvkami správania, ktorou si pes bráni svoje teritórium (areál domu, majiteľ, obľúbené predmety, atď.). Táto teritoriálna agresivita však nemusí vždy vyvolávať agresívne správanie. Môže sa pri tom jednať len o signalizačné prejavy hrozby, akými sú brechanie, postoj uší, pohľad atď. 2) Materská agresivita - je silnou pudovou dispozíciou, ktorou si matka chráni svoje mláďatá. 3) Agonistické správanie - je vnútrodruhovým, konfliktogénnym prejavom psov. Jeho zásadný význam spočíva pri tvorení sociálnej hierarchie, ktorá je základným predpokladom na udržanie sociability v skupine zvierat. Tým sa súčasne vytvára etologická hranica medzi normálnymi a abnormálnymi formami agresívneho správania sa zvierat. Základné formy agonistického správania sú: otvorená agresivita, ofenzívna hrozba, defenzívna hrozba, ustúpenie a útek. Uvedené zložky sú charakterizované dynamickou nadväznosťou. 4) Fóbické agresívne správanie - je podmienené strachovým podnetom rôznej kvality a kvantity (dominantný pes, autoritatívny chovateľ, akustické podnety). 5) Agresivita vyvolaná bolestivým podnetom - patrí tiež do sebazáchovej kategórie. Pri odstránení podnetu však spontánne zaniká. 6) Letorická agresivita - je podmienená geneticky. Tieto vrodené formy správania súvisia so zákonitosťami vyššej nervovej činnosti, pritom psov môžeme rozdeliť do nasledujúcich kategórií: extrémne excitabilná - cholerik, excitabilná - sangvinik, vyrovnaná - stoik, inhibičná - flegmatik. Okrem toho je letorická agresivita podmienená aj plemenom, čo súvisí s jej vysokou alebo nízkou hladinou (stafordšírský bulteriér alebo kolie). 7) Agresivita učením - je posilňovaná naučenými, zážitkovými faktormi, ktoré môžu byť účelové, navodené chovateľom (služobné plemená). 8) Gerontologická agresivita - je charakterizovaná vekom a typickou zníženou adaptačnou toleranciou. 9) Agresivita sekundárneho typu - je vyvolaná klinickými stavmi u psov (besnota, hormonálne poruchy) 10) Predátorná agresivita - má súvislosť s preddomestikačnými formami lovenia u vlkov a má súčasne aj potravový charakter. 11) Konkurenčná agresivita - je podmienená sociálnym tlakom zo strany iných psov a týka sa v podstate všetkých foriem správania.   Abnormálne agresívne správanie Abnormálne agresívne správanie u psov je formou etopatie a jedná sa o nežiadúci dezintegračný stav s extrémnou negatívnou emocionálnou hladinou vyvolaný podnetmi funkčného alebo organického pôvodu, ktorý je relatívne pretrvávajúci a vyskytuje sa v menšine populácií. Príčiny abnormálneho agresívneho správania sú dané predispozičnými faktormi (dedičné, vrodené, perinatálne) a bezprostrednými faktormi, ktoré môžu byť somatogénne (traumy, infekcie) a funkčné (frustrácia, deprivácia, distres). Najfrekventovanejšou príčinou abnormálnych agresívnych prejavov sú funkčné prejavy, ktoré zahŕňajú v prvom rade vzťahy človek - pes. Tieto psychosociálne interakcie primárne ovplyvňuje človek vo svojej letorickej, osobnostnej, mentálnej a psychickej podstate. Potrebné je však zdôrazniť, že zlyhanie človeka v tomto smere má v porovnaní s inými poruchami správania najvýraznejší a často dramatický charakter. Patologická agresivita u psov totiž môže byť orientovaná okrem neživých predmetov, iných psov, či ďalších druhov zvierat aj na samotného človeka (majiteľ psa, členovia rodiny, atď.). Keď hovoríme o abnormálnom agresívnom správaní psov, žiada sa spomenúť tzv. problémové správania zvieraťa. S týmto stavom sa často stretávame v klinickej praxi a má svoj význam pri diferenciálnej diagnostike. Jedná sa v podstate o normálne správanie, ktoré je však nežiadúce pre majiteľa (brechanie, škrabanie nábytku, hryzenie predmetov v domácnosti, vyskakovanie na ľudí, atď.), ktorý však chovateľský psa nezvládol, a tým u zvieraťa vznikajú určité zlozvyky stereotypného správania. Najčastejšou formou abnormálnej agresivity u psov sú neurotické agresívne prejavy. Príčinami sú následovné zlyhania majiteľa: neprimerané plemeno v prostredí, subjektívny výber psa, módne pohnútky pri výbere psa, nerešpektovanie psychosociálnych zákonitostí vzťahov človek - pes. Chyby pri osvojení psa, strachové a úzkostné podnety, autoritatívny majiteľ alebo naopak servilný typ. Najzávažnejším následkom abnormálnej agresivity u psov sú neurotické ataky na ľudí, najmä keď sa jedná o deti s následným pohryzením. Niektoré údaje uvádzajú až 20 % výskyt takýchto agresívnych atakov psov na ľudí v USA. Napríklad v Holandsku je ročne 50 000 ambulantne ošetrených jedincov, ktorí sa stali obeťami agresívneho správania psov. V našich podmienkach prípady pohryznutia ľudí psami postrádajú systematické monitorovanie s prislúchajúcimi hodnotiacimi kritériami (príčiny, okolnosti, rozsah a lokalizácia poranení, psy osvojení, túlaví, atď.). Informácie o takýchto prípadoch sú často jen medializované, nepresné, sugestívne a neprospievajú vzťahom človek - zviera, a tým pádom neriešia daný problém. Pri pohryznutí psom je tendencia človeka hľadať vinu vo zvierati. Tento nesprávný postoj je korigovaný skutočnosťou, že 90 % týchto atakujúcich epizód je motivačne vysvetliteľná zo strany správania sa psa. Z toho teda súčasne vyplýva aj miera zodpovednosti človeka za vznik a následky takýchto situácií. Zdá sa, že v súčasnosti základným preventívnym opatrením pohryznutím ľudí psami je prijatie legislatívnych prostriedkov s primeranou kontrolou ich dodržiavania. Pohyb psov na verejných priestranstvách a využívanie vodiaceho remeňa a ochranného košíka je elementárnym imperatívom pre každého majiteľa psa, stredného, či veľkého plemena. V tejto súvislosti aj námietky aktivistov ochrany zvierat, ktoré sú často sentimentálne, antropomorfizujúce, nemôžu byť v tomto prípade akceptované. Pes, ako najstarší domestikovaný druh zvieraťa má vysokú adaptabilitu, ktorá s komplexnou chovateľskou starostlivosťou neznižuje pri týchto opatreniach hodnoty jeho stavu \\\"welfare\\\". Vzhľadom na už uvedené nedostatky v exaktnom poznávaní pohryznutia psami je motivácia tohto správania nejdôležitejším faktorom pri štúdiu tejto problematiky. Napriek rôznorodosti plemien psov je každý agresívny atak špecifický a nie je možné tieto pohryznutia plemenne generalizovať. Snáď relatívnou výnimkou môžu byť psy s extrémnou hladinou agresivity, ktoré nie sú chovateľsky zvládnuté (pitbulteriér atď.). Aj tieto plemená pri optimálnom vzťahu človek - pes, jeho chovateľskej zodpovednosti nemusia byť v tomto smere rizikové. Extrémnou formou abnormálnej agresivity je tzv. psychotická forma alebo idiopatická agresivita, ktorá vzniká bez podnetu a jej následky u ľudí takto napadnutých sú veľmi vážne, keďže ide o etologicky bezproblémových psov a vzťahy medzi majiteľom a psom sú veľmi dobré. Príčiny tohto správania sú zatiaľ len hypotetické a nadväzujú na rané štádia vývoja psov a na plemennú príslušnosť s vysokou hladiny agresivity. Pri agresívnych atakoch psov na ľudí sa doporučujú tieto opatrenia: neutrálne správanie sa k neznámym psom, vyhýbanie sa priamemu pohľadu na psov, pohybová sebakontrola, pomalé pohyby, rešpektovanie teritoriality psa, neutekať pred psom, ale zaujať pozíciu \\\"nehybnosti\\\". Záverom sa žiada ešte raz zdôrazniť, že agresívne správanie psov je obecný, ale etologický nejzávažnejší problém u psov. Jeho zložitosť spočíva v umocnení vrodených prvkov agresivity i jej naučenými formami. Ďalšia okolnosť spočíva v etologických, psychosociálnych vzťahoch medzi človekom a psom, ktoré nie sú uspokojivé. Vysoký výskyt abnormálnych foriem agresivity, problémové správanie psov toto konštatovanie potvrdzuje. Význam danej problematiky je v jej odbornej, celospoločenskej a etickej aktuálnosti.

---

---