Úvodní strana Odborné články Etologické a psychologické vťahy človek - pes

Civilizačné špecifiká na konci minulého dynamického storočia a začiatku 21. storočia navodzujú aj prislúchajúce problémové situácie na celom svete. Preto človek, ktorý disponuje psychosociálnymi prioritami v porovnaní so subhumánnym svetom sa nachádza v týchto súvislostiach intelektovej a etickej favorizujúcej úlohe. Vzťahy človeka a domestikovaných zvierat sú v tomto smere typickým modelom sebaakceptácie a sebareflexie človeka a živočíšneho sveta. Vyplýva to z jeho vedomého zámeru riadiť a spravovať celý domestikačný proces, čím prevzal na seba etickú zodpovednosť za časť živočíšnej populácie v podobe zaistenia jej existenčného optima. Pes patrí medzi najstarších domestikovaných partnerov človeka a preto môže v týchto súvislostiach predstavovať modelové kritérium psychosociálneho a etologického vývoja vzťahov človek – zviera. Etologické vzťahy človek – pes Vývoj etologických a psychologických vzťahov medzi človekom a psom má evolučné, biologické a etosociálne pozadie. Evolučné hľadisko je predstavované domestikačným procesom, ktorý začal u psa približne pred 20 000 rokmi. Vlk ako preddomestikačná forma psa, disponuje vysokým stupňom sociálnej organizácie v skupine. Tento druh zvieraťa patrí medzi tzv. rodičovské spoločenstvá, ktoré sú charakterizované komplexnou starostlivosťou zo strany obidvoch “rodičov”. Sociabilita, ako schopnosť jedinca rešpektovať sociálny režim vo svorke má u vlkov “behaviorálnu logiku” a jej funkcia spočíva v potlačení vnútrodruhovej agresivity, čo v prípade šeliem má sebazáchovný a existenčný význam. Uvedené skutočnosti boli hlavným motívom domestikačného úsilia človeka pri orientácii na tento druh zvierat. Behaviorálna variabilita u psov je priamo úmerná genetickým modifikáciam plemenidby, ktorá ako sa zdá má najväčší vplyv na správanie sa jedinca v porovnaní s ostatnými domestikovanými zvieratami. Z tohoto pohľadu je riziko vzniku abnormálnych foriem správania u psov kľúčovým zoopsychologickým problémom, pochopiteľne zahrňujúcim aj ich normálne prejavy. Pri analýze etologických vzťahov človek – pes sa žiada poukázať na niektoré etologické špecifiká správania sa psa, ako aj človeka. Jedná sa hlavne o vrodené formy správania sa psov, pritom sa vychádza zo zákonitostí vyššej nervovej sústavy a psov delíme do nasledujúcich kategórií: extrémne excitabilná – cholerik, excitabilná – sangvinik, vyrovnaná – stoik, inhibičná – flegmatik a extrémne inhibičná – letargik. V týchto nadväznostiach chápeme abnormálne agresívne správanie, hlavne cez získané formy správanie v ranej ontogenéze. V tomto období sa považuje za závažný faktor vek 7 – 8 týždňov (inprinting), kedy by pes nemal byť vystavený negatívnym podnetom prostredia. Táto senzitívna perióda vo vývoji psa je zásadne doporučovaná pri osvojení si zvieraťa. Humánna etológia používa v súvislosti so správaním sa človeka nasledujúcu interpretáciu. Vrodené programy adaptácie človeka alebo jeho programovanie vyjadrujú skutočnosť, že správanie človeka je v určitých oblastiach podmieňované fylogenetickými adaptáciami, čím človek sa správa pod vplyvom vrodených mechanizmov správania. Inými slovami povedané, aj v jeho psychike sa vedľa individuálne získaných charakteristík správania uplatňujú druhovo podmienené formy adaptácie. Tento výklad korešponduje v ontogenéze človeka v štyroch rovinách. Prvá rovina je proces, v ktorom sa človek od raných štádií vývoja, puberty, adolescencie, ranej dospelosti (21. rok života) prejavuje nižších foriem správania. Patrí sem pud, inštinkt, inštinktívne správanie, emócie, neverbálne prejavy a následná komunikácia. Druhá rovina je daná klinickými vplyvmi na správanie sa človeka v zmysle poškodenia mozgových štruktúr (onkologické diagnózy, infekcie, ethylizmus, atď). Tretia rovina je predstavovaná gerontológiou, gerontopsychológiou a geriatriou (geriatropsychiatriou). S výraznými prvkami senilného infantilizmu (spontánna senilita, presenilné demencie, psychózy, atď). V štvrtom prípade hovoríme o adultnej rovine, ktorá je charakterizovaná tzv. rekapitulačným správaním z ranej ontogenézy (hra, rodičovské správanie, atď). Z hľadiska psychoanalýzy sme v najhlbšom podvedomí deti a ostávame nimi po celý život. Táto myšlienka sa odráža v troch smeroch: ranné vývojové štádium, dospelý vek v zmysle Homo ludensis (človek hravý) a vzťahy rodič – dieťa. Uvedené etologické zákonitostí správania sa človeka a psa predurčujú a formujú ich vzájomné vzťahy. Tieto sú vo svojej dynamike a variabilite obzvlášť výrazné u detí. Prejavujú sa hlavne primárnym učením cez zmyslové vnímanie prostredia, emóciami a neslovnými prejavmi. Pes pri týchto situáciách môže zohrávať výraznú úlohu pri formovaní osobnosti jedinca. Vzhľadom na to, že pes predstavuje nižšiu biologickú a etologickú úroveň je predpoklad, že dieťa mu niekedy bude viac rozumieť ako pri komunikácii s dospelými. Pes je vo svojej podstate konštantný, “nekritizuje”, je vďačným “poslucháčom” pri vyrozprávaní problémov, najmä v predpubertálnom a pubertálnom veku. Dieťa vo svojich prvých kontaktoch s prostredím využíva haptiku ako formu dotykového správania. Prostredníctvom neho začína diferencovať svoj “vnútorný svet” s okolím a až neskôr sú tieto procesy vizuálneho typu. V prípade kontaktov so psom, tieto vyvolávajú pocity “mäkkosti a tepla” z obdobia kojeneckého veku, kedy sú intenzívne kontakty materského typu. Cez uvedené premostenie dochádza aj k emocionálnemu posilneniu jedinca a aj neskoršie v predškolskom a školskom veku pes zostáva naďalej mediátorom telových a neslovných prejavov, ktoré u človeka pretrvávajú ako následok neoténie celý život. Tento mechanizmus je posilňovaný skutočnosťou, že dieťa vo veku 7 – 8 mesiacov má potrebu transformovať vnútorné zážitky s vonkajším prostredím. Hovorí sa v takom prípade o hľadaní tzv. prechodného vývojového objektu (bábika, vankúš, atď). Proces “náhradného vývojového objektu” by mal byť prolongovaný v období 10 rokov práce psom primeraného plemena, veku, pohlavia a za asistencie harmonického rodičovského vzťahu. Vývojové interakcie dieťa – pes sú charakterizované nasledujúcimi vlastnosťam: zodpovednosť, trpezlivosť, pozitívna emocionalita, problémové odreagovanie sa, gestické a mimické správanie. V predpubertálnom a pubertálnom veku zohrávajú tieto skutočnosti dôležitú vývojovú úlohu. Výskumné poznatky poukazujú na dôležitý faktor sebaspoznávania takého dieťaťa, ktoré sa transformuje do správania psa a naopak zviera je vnímané ako “partner”. V období 15 roku jedinca, pes môže zohrávať významnú úlohu pri adaptácii na vážne životné situácie akými sú napr. smrť, gravidita, sexualita, atď. Etologické vzťahy dieťa a pes majú však aj svoje riziká. Vyskytujú sa pri obrannej agresivite, ktorá je vyvolaná manipulačno – provokatívnym sa správaním dieťaťa k psovi, ktorý v takýchto prípadoch reaguje inštinktívne a následky môžu byť až fatálne. Štvorročné až päťročné deti majú sklony k takýmto nežiadúcim prejavom, ktoré majú širokú variabilitu. Najčastejšie sa vyskytujú – ťahanie za uši, chvost, bolestivá manipulácia genitálu, silný krik do ucha, odobratie obľúbeného krmiva, atď. V neposlednom rade je to tiež nezvládnutie psa majiteľom, v precenení poznania psa, rizikové plemená, atď. Etologické zákonitosti človek – pes sa využívajú aj v aplikačných podobách. Ide o tzv. AAT (Animal Assistent Therapy) ako formy pomocnej liečby niektorých klinických a psychopatických diagnóz u človeka. Pes sa v takýchto prípadoch využíva ako liečebný model, keď konvenčné postupy zlyhávajú. AAT sa tiež úspešne aplikuje pri socioterapii v resocializačných programoch, napr. vo väzniciach, narkománií, atď. Takýto liečebný postup má dve formy, a to ambulantnú a doplňujúcu, kedy sa pes využíva podľa odborných inštrukcií v domácom prostredí, a v takom prípade môžeme hovoriť aj o environmentálnej liečbe. Výber psa pri AAT musí spĺňať prísne kritériá v podobe individuálneho prístupu k aktuálnej diagnóze a tak isto podľa psychosociálnej profilácii pacienta. Pri výbere psa pre AAT je ďalej nutné zohľadňovať plemeno, pohlavie, vek, klinický a behaviorálny stav zvieraťa. Pomocná terapia je najefektívnejšie využívaná v pediatrii a gerontológis najčastejším použitím nasledovných plemien: pudel, beagle, malténzsky pinč a špic biely. Psychologické vzťahy V prípade psychologických vzťahov medzi človekom a psom je dominantným faktorom človek vo svojej povahovej osobnostnej, mentálnej a psychickej podstate. Vzťahy so psom už majú individuálny motivačný charakter, cez ktorý sa môže jedinec aj sám diagnostikovať vo svojej psychosociálnej podstate. Na druhej strane dogmaticky chápať kladný vzťah človeka ku psovi ako analógiu psychosociálneho optima vzťahov medzi ľuďmi nie je správne. Je pravdou, že väčšina ľudskej populácie má k zvieratám kladný alebo indiferentný vzťah a len jej menšina pociťuje k nim averzivitu. Táto je však získaná negatívnymi zážitkami so zvieratami, ale v konečnom dôsledku nemusí byť kritériom pre zlé medziľudské vzťahy. Pri študovaní psychologických vzťahov človek – pes je upozorňované na nasledujúce skutočnosť: kompenzácia medziľudských vzťahov, tzv. empty nest syndrom, ktorý vzniká ako spontánna vzťahová divergencia medzi rodičom a dieťaťom po dosiahnutí jeho dospelosti a založení si vlastného života; pes ako zdroj zábavy, výchovný aspekt u detí, kompenzačný faktor pri nedostatočnej rodičovskej výchove. Z uvedeného hľadiska je najčastejšie určených týchto päť kategórií majiteľov psov. Kategória “spoločník”, ktorá je charakterizovaná emocionálnym, fixným vzťahom medzi človekom a psom (27 % zo sledovaného súboru respondentov). Pes v takých prípadoch je považovaný za “člena rodiny”. Kategória “entuziasta” je špecifikovaná záľubou vlastniť psa; vzťah však nie je až tak kvalitatívny ako v predchádzajúcom prípade (17 % majiteľov). Ďalšiu skupinu tvoria majitelia psov typu “problematickí”, ktorí majú vzťah k psovi v zásade dobrý, ale sú sklamaní vzniknutými problémami v jeho správaní (24 % majiteľov). Štvrtú kategóriu tvoria majitelia typu “hodnotiaci”. Títo nemajú k psovi emocionálny vzťah a považujú ho len za svoj majetok (18 %). Nakoniec sú to majitelia typu “sklamaní”, ktorých predstavy vlastniť psa boli vzdialené od reality a vnímajú psa len ako zdroj nepríjemnosti (19 %). Sociologická štruktúra majiteľov psov môže byť ďalej predstavovaná nasledujúcimi troma skupinami. Do prvej patria chovatelia identickí, tj. s naozajstným záujmom o zviera. Druhú skupinu tvoria jedinci, ktorých motív vlastniť psa je kompenzačný, či už v zmysle pozitívnom (jedinci citovo frustrovaní, starší ľudia) alebo negatívnom (osobnostne nevyrovnané typy). Tretia skupina je tvorenáobligátnymi záujemcami, ktorých pohnútkou vlastniť psa je zvedavosť, naliehavosť zo strany detí, malomeštiacke konvencie, atď.). Berúc do úvahy uvedené skutočnosti a celú etologicko-psychologickú podstatu psa neprekvapuje, že psy sú najviac behaviorálne postihnuté emocionálnymi poruchami správania. Agonistické správanie a jeho expresívna forma – agresivita je ďalším dôležitým faktorom psychologických vzťahov medzi človekom a psom. Z tohto pohľadu je potrebné diferencovať dominantnú agresivitu a strachovú agresivitu. Pritom dominantné agresívne prejavy nemusia byť hodnotené ako abnormálne, sú však častejšie a súvisia s teritoriálnym správaním. Dominantná agresivita sa stáva problémom pri tzv. idiopatickom afekte, pri ktorom dochádza k nečakanej útočnej akcii na majiteľa, prípadne na iných ľudí. Strachová agresivita u psov je vyvolaná strachovým podnetom, pričom pes nemá možnosť únikového alebo náhradného správania. Agresivita vo vzťahu človek – pes má významnú psychologicko-sociálnu funkciu. V princípe pes v týchto neraz dramatických situáciách väčšinou reaguje na vzťahové zlyhanie človeka. Vychádzajúc z týchto skutočností sa zdá, že v psychologickej interakcii človek – pes je zviera v niektorých situáciách stabilnejšie ako človek. Je potrebné konštatovať, že aj napriek tomu dochádza k pohryznutiu človeka psom, ktoré má svoje psychologické následky nielen u postihnutého jedinca, ale aj psa hlavne formou trestu zo strany majiteľa. Mnohí majitelia nepoznajú úplne zoopsychologickú podstatu psov, okrem toho častá nervozita u ľudí irituje psa k jeho agresívnym reakciám voči ľuďom. Často dochádza k paradoxným situáciám, keď v súčasnej modernej dobe sú deti neraz dominantné k svojim rodičom, ale pes je zasa dominantným nad dieťaťom bez ohľadu na jeho vek (u psa absencia rešpektu). Výskumy danej problematiky upozorňujú na osobnostné vlastnosti človeka s následnými vzťahmi k psovi. Konštatuje sa, že ľudia žijúci osamotene (vdovci, bezdetní manželia) majú sklony k subjektívnemu posudzovaniu psa aj napriek tomu, že má výrazné sklony k deviáciám správania (nefunkčné brechanie, deštruktívne správanie k bytovému zariadeniu, atď.). Uvádza sa ďalej, že u rodín s väčším počtom detí (3 a viacej) je výskyt abnormálnych foriem správania sa psov vyšší ako u menej početných rodín. Príčina tejto skutočnosti spočíva v rozmanitosti podnetov a dezorientačnej vnímavosti zvieraťom. Podľa osobnostno-povahových vlastností ľudí a následných vzťahov k psom sa uvádza nasledujúca psychosociálna typológia majiteľov: fyzicko-dominantný, vokálno-dominantný, ambivalentný, paranoický, naivný, exaktný, rigidný. V našom Etologickom a zoopsychologickom laboratóriu sme realizovali nasledujúci experiment. V ňom boli zahrnuté nasledujúce plemená psov s prislúchajúcimi uoopsychologickými charakteristikami: nemecký ovčiak – vysoká agresivita, vysoký stupeň učenia, nízka reaktivita; kokeršpaniel – stredná agresivita, nízky stupeň učenia, vysoká reaktivita; boxer – vysoká agresivita, nízky stupeň učenia, nízka reaktivita. Osobnostné vlastnosti majiteľov psov boli získané prostredníctvom Freiburského osobnostného dotazníka, pričom sa zohľadnili závislé vlastnosti ako vzrušivosť, emocionalita, pohlavie. Ako nezávislé experimentálne vlastnosti boli určené tieto položky: príslušnosť jedinca podľa výberu psa, pohlavie majiteľa a pohlavie psa. Štatisticky významné rozdiely sme zaznamenali u všetkých troch nezávislých experimentálnych premenných. U majiteliek nemeckého ovčiaka a boxera bola výrazná položka “vzrušivosť”. Naopak nízke skóre v tomto súbore sa dosiahlo u majiteliek kokeršpaniela a boxerov samičieho pohlavia. Najnižšie skóre v tejto položke bolo registrované u majiteľov psov vlastniacich boxera. Tieto poznatky potvrdzujú hypotézu o osobnostno-povahovej polarite medzi človekom a psom. Jedinec typu “cholerik; vlastniaci psa podobného typu “kokeršpaniel” môže predstavovať rizikový faktor v takomto vzťahu. Naopak, v prípade, v ktorom sa zaznamenalo nízke skóre vzrušivosti, a to u mužov vlastniacich boxera, ktorého vzrušivosť je nízka, je toto riziko minimalizované. Štúdium etologických a psychologických vzťahov medzi človekom a psom potvrdzujú odbornú, etickú aktuálnosť a súčasne je optimálnym modelom poznávania humánnej a subhumánnej roviny vo význame porovnávacom ako aj obecnom.

---

---